reflexia

V byte ešte zotrváva vianočná výzdoba, myšlienky sa už sústreďujú na bežný stereotyp.

Ešte chvíľu si vychutnávam ticho okolo mňa a pokoj v sebe. Ignorujem citové výlevy, ktoré práve vchádzajú do súkromia iných rodín z televíznej obrazovky i katastrofy, ktoré sa valia na iných z úst redaktora niektorej populárnej rozhlasovej stanice. Dokonca aj reproduktory na počítači mám ešte vypnuté. Bytom sa ozývajú iba nehlučné výkriky písmeniek, poznačených úderom do klávesnice. Z diaľky zvuk zvonov oznamuje, že je opäť o hodinu viac.

Zvuk chaosu sa už určite nedočkavo teší, ako mi osladí zajtrajšie skoré ráno. Pondelkový vlak bude napratanejší, než je jeho dobrým zvykom a tak si určite vydýchnem úľavou, keď sa mi podarí bez ujmy zasadnúť k môjmu pracovnému stolu. Vyženiem z hlavy vianočné radovánky i blogostretnutia, ktoré mi spríjemnili posledné dni. Ponorím sa do vravy kolegov, s ktorými zdieľam spoločnú kanceláriu i tých, čo sa len zastavia na pár slov. Chvíľky ticha nám spestria nevtierané tóny z obľúbeného cédečka.

Začínam sa už na ten chaos tešiť. Cítim sa oddýchnutá a nepokoj, ktorý sa ma nenápadne zmocňuje je znamením. Znamením, že je najvyšší čas byť opäť aj trochu užitočná.