reflexia

Listujem v blogoch neznámych autorov a aj sama premýšľam nad obsahom článku, ktorý by som Vám rada ponúkla na prečítanie. Premýšľam nad pocitmi a myšlienkami, o ktoré sa chcem podeliť i nad ich zaobalením do čitateľsky príťažlivého celofánu.

Ktovie, do akej miery dnes ešte platí, že tvár odráža prežívanie v našom vnútri a oči sú niečo ako okná do našich duší? Samozrejme, niekto je svojím správaním priehľadnejší a niekto absolútne nečitateľný. Verím, že podobná úmernosť platí aj pri blogovaní.  Snažím sa trafiť na klávesnici tie správne písmená a vyslať k Vám správny odraz seba samej.

Stretnutia s ľuďmi, rôzne náhody, vypočuté rozhovory, prečítané knihy či videné filmy. To všetko vo mne zvykne vyvolávať myšlienky, ktoré mi neraz dlhodobo blúdia hlavou a chcú byť rozvíjané. Každý z nás určite pozná ten pocit, keď si myslí, že ho napadlo niečo zaujímavé a rád by poznal aj názor niekoho iného. Lenže rozhovory z očí do očí nie sú vždy jednoduché a pochopenie akoby občas blúdilo po všetkých horách i dolinách vôkol nás, iba k nám nedokáže nájsť tú správnu cestičku.

Chcela by som sa pokúsiť na tento blog umiestňovať myšlienky, ktoré nemajú žiadneho konkrétneho adresára. Možno iba náhodne oslovených okoloidúcich čitateľov. Snáď sa moje premýšľanie stretne s tým Vaším a vzniknú zaujímavé rozhovory a stretnutia. A možno sa budem musieť uspokojiť s osudom samotárky. Som odhodlaná vyskúšať si obe tieto cestičky. 

Každý z blogerov, ktorý sprístupní svoje prepísané myšlienky širokej blogerskej verejnosti asi musí v prvom rade prejsť odhodlaním dať nazrieť do svojej vlastnej duše či vlastných pocitov. Niekomu sa to darí lepšie, inému menej. Niekomu sa už po niekoľkých článkoch podarí na seba pritiahnuť pozornosť skupiny pravidelných čitateľov, niektorí z nás zostávajú samotári na celý život.