reflexia

Na voľné popoludnie som mala pripravený skvelý program. Usadiť sa v pohodlnom kresle k zapnutej televízii a rozčítanej knihe.  Ja viem, dosť fádna predstava, no pre mňa zosobnenie skutočného odpočinku, ktorý sa mi nedarí dožičiť si príliš často. Lenže...

Steny okolo mňa sa mi odrazu zdajú tesné a priúzke. Akoby som náhle nemohla poriadne dýchať. Obsedieť na jednom mieste sa zdá nemysliteľné. "Ideme sa prejsť" - povieš rozhodne, no mne to nepríde ako ideálny nápad. "Do tej zimy?" - krčím nosom a sledujem, ako si obliekaš rifle a teplý sveter.

O pár minút už vdychujeme príchuť zimy neďalekého parku. Chýba mi letná sýta zeleň stromov aj vôňa trávy. Poloroztopené zvyšky snehu nelákajú ku stavaniu snehuliaka ani malé deti. Okolo nás prechádzajú páriky, ponáhľajúce sa do neďalekých kaviarničiek a pizzerií.

Mrazivý vzduch zohrieva moju myseľ i dušu. Aj napriek tomu, že telo mrzne. Teda konkrétne môj nos, líca i ruky v tenkých rukavičkách. Cítim, ako sa potrebujem nechať celá zmraziť, aby som sa upokojila a znovu precitla vo svojom vnútri.

Nad nami sa vznáša súmrak a okolo nás nerušene poskakuje čosi trblietavé. Začalo snežiť. Mrazivý výdych studeného januárového dňa. Cestou domov nás zláka svetlo malej kaviarničky, nenápadne vykúkajúcej z rohu bočnej uličky.

Vojdeme dnu. Až vtedy si uvedomujem svoju premrznutú tvár a najmä skrehnuté ruky. O pár sekúnd máme pred sebou hrnčeky s pariacou sa kávou. Jej vôňa stúpa k mojej tvári a po chvíľke cítim jej opojné dotyky. Chutí rozprávkovo. Postupne nás zohrieva na tú správnu ľudskú teplotu a ja uznávam, že očista ľadovým vzduchom má takisto svoje skryté tajomstvá.